trpaslik

A tu je niekolko www-stranok, ktore mozno niektorym umoznia splnit sny o cestovani:

www.bigapplegreeter.org - domaci sprevadzaju zadarmo turistov v Big Apple- New York

 

www.tripmonkey.de/-ubytovanie po svete a privatne za "maly" peniaz


www.abritel.fr -ubytovanie vo Francuzsku

. .

Bayrischzell je idealnym miestom, ak chcete travit dovolenku na horach. Obklopene je nadhernou sceneriou Alp. V zime vam ponuka lyzovanie na prilahlych kopcoch, v lete sa mozete ist okupat do nedalekeho jazera Schliersee. V Bayrischzell sa nachadza vlakova stanica, takze sa lahko dostanete i do Mnichova (odhadom ca 80 km).

www.haus-kirner.de
www.pension-muehlbauer.de

Nieco pre lyziarov

sezona	miesto	dlzka zjazdoviek	vyska	mozny umely sneh	www
15.12.-30.3.	Balderschwan/Allgaeu	77 km	1020-1665 m	33 % z celej dlzky
1.12.-6.4.	Seiser Alm/Schlern/Suedtirol	60 km	1060-2518 m	90 %
2.12.-22.4.	Alpe`d Huez/ Isère/Franc.	252 km	1120-3330 m	25 %
20.11.-25.4.	Passo Rolle/Trentino/Tal.	15 km	1450-2345 m	100 %	sanmartino.com
15.12.-27.4.	Les Menuires/Trois Vallées	600 km	1100-3200 m	37 %
30.11.-1.5.	Livigno /Lombardei	115 km	1816-2800 m	52 %	berge-meer.de
30.11.-4.5.	Samnaun/ Graubuenden (Svajc.)	200 km	1800-2872 m	64 %	samnaun.ch
1.12.-6.4.	Sedrun/ Graubuenden	48 km	1450-2850 m	63 %
25.11.-10.4.	Axamer Lizum/ Tirol	41 km	1560-2340 m	73 %	www.snowtrex.de
1.12.-15.4.	Kleinarl /Salzburger Sportwelt	350 km	600-2188 m	90 %
15.11.-26.4.	Obergurgl/ Tirol (ital)	110 km	1790-3080 m	90 %
24.11.-1.5.	Obertauern/ Salzburger Land	100 km	1639-2350 m	86 %

 
www.skigebiete-test.de


www.bluewatercruises.de



www.ab-in-den-urlaub.de

www.hh-udlejning.dk - prenajimanie domov s vlastnymi bazenmi v Dansku (hlada sa podla poctu tyzdnov, ktore tam chcete stravit a datumu nastupu)

Zápisky z ciest

Annecy a Lion-oktober 2002
A. je velmi pekne mestecko na brehu jazera s vyhladom na Alpy. A samozrejme "francuzsky" drahe. Sandrine nasla ubytovanie nedaleko neho. Bol to maly, utulny, rodinny penzion s niekolkymi izbami. K ubytovaniu sme mali i ranajky- mhmmm, na tie som sa najviac tesila. Tie fantasticke bagety by som dokazala jest na ranajky, obed, veceru a pripadne na desiatu a olovrant!

Vybrali sme sa na vylet do Alp, rozhodli sme sa vyjst lanovkou na Aiguille du Midi. Najprv sme si ale spravili kratku prestavku pri jednom znamom ladovci.
3842 m Aiguille du Midi -da sa nan vyviezt lanovkami z oboch stran do vysky 3777 m, z Chamonix na francuzskej strane (tu sa konali v roku 1924 prve zimne olympijske hry) a z Entréves.
Posledny usek sme isli vytahom priamo v skale! Mali sme nadherny slnecny den, tym padom krasny vyhlad na oproti stojaci Mont Blanc.

Prave sme sa s muzom vracali autom naspat do Annecy z vyletu vo francuzskych Alpach, ked nas oboch cosi zaujalo. Pred nami sme zbadali Citroen Berlingo. Nebolo to vsak auto, ale jeho naklad, ktory vzbudil nasu pozornost. Obidvaja sme nechapavo pozerali, a ked sa Ullimu podarilo predbehnut na jednom mieste tuto netradicnu kompaniu, zistili sme, ze na sedadle vedla sofera sedi velky zivy somar (zviera). A aby tam mohol sediet, bola na Berlingu otvorena strecha, takze cast hlavy a dlhokanske usi trcali z auta von.
Mallorca- maj 2000- Illetes
2004 Paguera
Taliansko -jun 2000-Lago di Garda
jun 2001- Castiglione della Pescaia (Toscana)
dec./jan. 2002 Ligurien
Dnes na tuto dovolenku spominam s usmevom, ale vtedy mi nebolo vsetko jedno. Rozhodli sme sa s muzom pre trochu dobrodruzstva, pozicali si svokrov Wohnmobil (dodavka s roztahovacou postelou, skrinkami, stolikom, minichladnickou, umyvadlom a plynovym varicom) a vydali sa na predsilvestrovsko -novorocnu cestu smer Ligurien.

Chceli sme si vyskusat dovolenku na styroch kolesach a k tomu si skratit zimu. Liguria je cast Talianska, ktora je v tomto rocnom obdobi vdaka Alpam uchranena od mrazov a teploty casto dosahuju prijemnych 15-20°C. Okrem toho tu Taliani radi dovolenkuju v karavanoch a podla sprievodcu su i kempingy celorocne otvorene.
To, ze sme na cestach stretli nespocetne mnozstvo karavanov, bola sice pravda, ale otvorene kempingy boli asi tak caste, ako jahody v decembri na Lomnicaku.
A tu nastal problem! WC a sprcha. Povodne sice v nasej dodavke bolo chemicke prenosne WC, ale svokor ho odstranil uz pred rokmi.
A ked si myslite, ze vy by ste tento problem uplne hravo vyriesili, tak ste na velkom omyle. Miestne restauracie su skor tzv rodinneho typu, vacsinou maju iba jedno WC a to je tiez pre hosti na klucik, takze  niekam len-tak nenapadne vbehnut sa neda a lesiky s hustym porastom budete hladat dlho.
Obcas sme mali stastie, ze bol nejaky ten kemping predsa len otvoreny, ale zivu dusu sme tam nenasli, takze sprchy boli bud zamknute, alebo z nich tiekla studena voda. Boli to vlastne kabinky pod holym nebom. No a rano bolo casto iba 5°C. Na druhej strane, ak uz sa rozhodnete osprchovat, ten pocit je potom nadherne sviezi, len sa treba k tomu "dokopat".
Krasne usmevny zazitok sme mali v Imperii. Je to mesto stvorene na fotografiu do nastenneho kalendaru. Znicena z poslednych zazitkov zhanania dostupneho WC som navrhla muzovi, aby sme nasledujucu noc stravili niekde dalej za mestom na plazi, kde budem moct rano nerusene vyjst do krickov. Nezabudnem na ten moment, ked sme sa prebudili a ja som odtiahla zaclonky na oknach, Skoro mi oci vypadli.
Nachadzali sme sa priamo na mestskej plazovej "promenade". Bola tusim nedela a miestne rodinky sa spacirovali vsade okolo nas.

Silvester sme sa rozhodli oslavit v Monacu. V pristave Monte Carla bolo nespocetne mnozstvo jacht a okolo pristavu  sa navecer zhromazdili stovky karavanov. Bola tam krasna atmosfera - s "citronmi a pomarancmi" na okolitych stromoch. Bohuzial sme si neuvedomili, ze nastava nova era EURA, a tak boli vsetky banky na niekolko dni kompletne uzavrete, bankomaty nefungovali a my sme stali v Monte Carle takmer bez penazi. Naskrabali sme posledne haliere a v lacnejsej pizzerii sme privitali Novy rok!
Potrebovala som ist surne na WC, tak sme sa rozhodli zajst na vlakovu stanicu v Monte Carle, ktora je akosi zabudovana do skaly. Vchod bol oproti pristavu. Chvilu sme tam bludili, stihli sa pohadat s neprijemnou upratovackou- len neviem o com, lebo kazdy z nas si "mlel" po svojom, az sa nam nakoniec z toho labyrintu podarilo vyjst von. Na nase prekvapenie sme sa ocitli kdesi na vrchu skaly, v obytnej stvrti, vysoko nad pristavom a ak sa nemylim, trvalo nam pol hodinu, kym sme sa klukatymi ulickami dostali zasa spat dolu.
Na ceste spat sme si spravili zastavku v Janove. Nasli sme vyborny kemping na kraji mesta v nadhernom prostredi. A mali tam super sprchy, v budove, s horucou vodou!!! Konecne som si mohla zmyt i vlasy!
Poobede sme sa vybrali do mesta, lepsie povedane do jeho centra. Janov patri k tym velkomestam, ktore ma niecim fascinovali. V jeho pripade to bol nekonecny labyrint uzkych uliciek. Presne takych, ktore sa hodia do dobrej kriminalky.
april 2007 Lago di Como
Kanarske ostrovy- april 2002 Gran Canaria. Na tuto dovolenku som dlho nespominala v dobrom. Cestou na letisko rano o piatej nam taxikar nedal prednost v jazde, a tak z naseho auta zostal iba srot. Muzovi a taxikarovi sa nic nestalo, ja som mala narazom poskodene(?) krcne stavce (Schleudertrauma). Lekar z privolanej zachranky iba skonstatoval, ze i tak budem sediet doma s chomutom, tak je lepsie sediet na slnecnych ostrovoch ako v uprsanom a studenom Mnichove. Nastastie sme mali dostatok casu a policajti sa tiez poponahlali, a tak sme i po vybaveni vsetkych neprijemnych formalit stihli odlet lietadla. Cesta tam trva asi 5 hodin a ku jej koncu som zatinala zuby od bolesti, nevediac, ako sa usadit. Takze nase prve kroky po prihlaseni sa v hoteli viedli na pohotovost do nemocnice.
Turecko jun 2002 Alanya



 


Novy Zeland
V novembri 2003 sme sa vybrali na druhu stranu nasej zemegule. Do "krajiny bieleho oblaku". Na spoznanie tychto nadhernych ostrovov sme mali naplanovane 4 tyzdne. Na tuto "expediciu" sme sa dokladne pripravovali, zvazovali sme plan cesty, citali po veceroch sprievodcu NZelandom, a i tak sme nakoniec na mieste zistili, ze to vlastne nestacilo. V knihe bolo sice spominane, ze sa treba na tury nahlasit, ale nebolo dokladne ci zrozumitelne vysvetlene preco.
Takmer vsetky zaujimave trasy sa nedaju absolvovat ako jednodnove vylety, musite naozaj planovat ten pocet dni, ako je uvedeny v sprievodcovi, pripadne mat i oficialne povolenia. Casto sa treba vopred nahlasit na specialnych chatach, ktore na trase zabezpecuju noclah pre turistov a maju iba omedzeny pocet miest na prenocovanie. Trasu nemozete zacat z lubovolneho miesta alebo ju hocikde ukoncit.
A v mnohych pripadoch na pobrezi treba poznat casy odlivu a prilivu.

Leteli sme z Mnichova do Dubaiu, odtial do Singapuru, Sydney a Aucklandu. Uz pobyt na letiskach v Dubai a Singapure bol podobny rozpravke z "1 a 1000 noci", kde sa na "malom kusku priestoru" v letistnej budove striedali vsetky narody sveta v tych najpestrejsich farbach (ktore si nasinec poriadne ani nedokaze predstavit- hlavne tie indicke) a kostymoch. V Dubai ma naviac fascinovali najma nadherne vypracovane zlate sperky.
Pri pohlade z lietadla bol Dubai mozaikou malych oaz s palmami a bazenmi, roztrusenymi v mori piesku. Vsade piesok, piesok a este raz piesok. Do Singapuru sme prileteli vecer (ale za tmy) a pamatam si, ze som bola fascinovana, ako bolo mesto nadherne vysvietene. No a miestne letisko stoji tiez za prechadzku.
Pri prilete do Sydney som z lietadla "usilovne hladala kengury a koaly" ... na letisko si uz moc nepamatam- bola som z toho dlheho cestovania riadne znicena (cestu sme prezili iba vdaka pocitacovym hram, pri ktorych sme zabudli, ze sme na nohach uz vyse 30 hodin).
V Aucklende som opat trochu ozila, asi od radosti, ze sme na mieste! Zarazilo ma, ked som zrazu pocula na letisku blacat ovce. Na moje prekvapenie to nebola ziadna ziva atrakcia pre turistov, bol to originalny klakson na letistnych vozidlach. Pri preberani batoziny sa k nam zrazu rozbehol hliadkovy pes a "vrhol" sa priamo na dievcinu vedla nas! Tak uz ju maju, paseracku drog a pritom vyzera celkom sympaticky!, preletelo mi hlavou. V prvom momente ma vobec nenapadlo, ze sa jedna o plemeno bigla a kto tychto psov dobre pozna, vie, ze su to strasni pazrosi. Na Novy Zeland sa totizto nesmu priviest ziadne potraviny. Okamzite vam budu odobrane. Spominana dievcina jedla este v lietadle jablko, ktore mala odlozene v batohu a pes "chytil" stopu.

Z letiska sme sa taxikom odviezli na miesto, kde sme si mali vyzdvihnut nas "karavan". Boli sme prijemne prekvapeni, ked sme na jeho tachometri uvideli necelych 60km. Ziaril cistotou a vonal novotou. Prave ho priviezli z predajne. Takze sme boli prvi, ktori ho "krstili" na cestach Zelandom.
Nalozili sme don kufre a nasa prva cesta viedla do najblizsieho nakupneho centra zasobit sa zakladnymi potravinami a vodou.

V Acklande sme mali na prve dve noci rezervovanu izbu v hoteli, aby sme sa zotavili z cesty. V najvacsom meste Noveho Zelandu sme navstivili Domain s muzeom.

Po dvoch dnoch sme sa vybrali na sever ostrova. Mali sme namierene k Bay of Island. Najprv sme si zvykali na dopravu vlavo. Cesty su tu relativne prazdne, ale napriek tomu sa treba mat na pozore. A to pred miestnymi zvieratami a vtactvom. Oni, chudaci, nie su zvyknuti na auta a vbehnu rovno pod kolesa alebo sa "rozplasknu" na prednom skle. Aj na nasom aute ukoncilo niekolko operencov svoj zivot. Obcas sa taketo necakane kolizie koncia v priekope, kedze prudke narazy vylakaju snad kazdeho. Zabranit tomu vsak nijako nemozete.
Pocas nasej vyse 6000 km trvajucej ceste touto prenadhernou krajinou sme sa naucili:

Bay of Island

Nas prvy "krst" neskuseneho novacika sa konal na nenarocnej trase pobrezim. Manzel si na miestnych informaciach zohnal brozurku s turistickymi chodnikmi a jeden z nich vybral. Najprv sme isli vnutrozemim, nadchynali sa krasnym subtropickym palmovym pralesom, fotili koruny nezvacajnych stromov. Predstavte si to ako prechadzku botanickou zahradou.
K pobreziu sme dorazili niekedy poobede a vybrali sa po naznacenej trase. Uz po chvilke som zacala vahat, ci ideme spravne. Ked sme narazili na skaly, ktore sme museli preliezat. Pre nas to bolo sice v pohode, len sa mi zdalo divne, ze nikde nie je ziadne upozornenie pre starsie osoby alebo osoby s postihnutim, prave naopak: trasa bola uvedena ako nenarocna prechadzka. Potom nasledovalo miesto, kde sme museli z takmer kolmej skalnej steny skakat na spicatu skalu, vzdialenu asi 1,5-2 m. To uz som zacala nahlas protestovat. Urcite ideme nespravne!!! Ale poznate muzov !
Podla brozurky to bola trasa pre turistov, tak ideme dalej a basta! Na jednom useku, kde sme sa zdrzali fotografovanim, nas predbehla skupina 4 Holandanov, prehodili sme zopar slov a aj ich napriek vahaniu moj muz presvedcil, ze mozu ist dalej. Lenze za 5 minut sme ich stretli znovu. A konecne presvedcili oni Ulliho, ze dalej to uz naozaj nejde, jedine zeby sa splhal po skalach dolu hlavou ako opica.
A tak sme sa vybrali spiatky a az teraz sme zistili, ze sa nachadzame "v prilive". Miesta, ktore sme predtym v pohode presli, boli zrazu zaplavene vodou. Niektore menej, niektore viac. Cesta sa stavala coraz narocnejsou. Kriza na mna dolahla vtedy, ked sme dorazili k uz spominanej spicatej skale, lenze tentokrat sme museli skakat na kolmu stenu a pod nami boli uz aspon dva metre vody!!!
Predstavte si ma obvesanu videokamerou, fotoaparatom a minitastickou so vsetkymi dolezitymi dokumentami a peniazmi. A k tomu nadavajuc so zakernymi umyslami!!!
Neviem ako dlho som na tomto mieste odmietala ist dalej pri predstave, ze takto oblozena sa otlciem na skale, navyse sa zveziem po nej do chladnej vody a v mokrych satach budem este 2 hodiny pochodovat do kempingu, kde za slavnostnych fanfar pochovam znicene kamery.
Nakoniec som predsa len skocila. Nejakym zazrakom som sa udrzala i na skalnej stene, iba co sa mi posmykla noha a skoncila v slanej vode. Zvysok cesty sme presli bez vacsej ujmy na zdravi. Iba moje topanky zakoncili svoju zivotnu put na NZ . Zjavne sa im nepacilo kupanie v slanej morskej vode.
Mimochodom: dvoch zo skupinky Holandanov sme este niekolkokrat stretli na potulkach severnym i juznym ostrovom.
(dokazovy material  ako sme liezli po skalach, cestou spat bol tento usek zaliaty vodou)


www.fullers-bay-of-islands.co.nz
Jeden den sme sa vybrali na vylet lodou za delfinmi. Bol to nezabudnutelny zazitok. Ked sme tieto nadherne tvory objavili, kapitan spomalil a my sme odusu fotografovali. Delfiny plavali popri nas. Bola to nadhera vidiet ich nazivo vo volnej prirode. Asi po pol hodine zapol kapitan motory naplno. A vtedy sa to zacalo: preteky. Akoby delfiny ocakavali prave tento moment. Pustili sa s nami na divoku plavbu, sprevadzali nas riadnu chvilu, skakali do vysky po bokoch lode, predvadzali sa s viditelnou radostou!!!

  O papagajoch Kea a ich inteligencii sa vela dozviete na Novom Zelande. My sme jedneho "chytralka"
stretli cestou k Milford Sound. Strasne vtedy prsalo. Zastavili sme sa na parkovisku, nedaleko
ktoreho sa nachadzal turisticky znamy a oblubeny vodopad. Nam sa v tom dazdi nechcelo ist z auta
von, tak sme si tam spravili prestavku na jedlo a oddych. Zrazu k nam docupital kea. Na
frekventovanych miestach sa tito papagaji radi zdrzuju, lebo vedia, ze od turistov vzdy nieco
vyzobru. My sme sa tiez potesili necakanej navsteve. A hoci sa to nema, podelili sme sa s nim i o
kusok chleba.
Po kratkej chvili moj muz zistil, ze ked sa autom presunieme asi o 100m dalej, budeme mat ciastocny
vyhlad na vodopad. Pomalicky sme sa teda premiestnili na spominane miesto a mily papagaj cupital
poslusne za nasim vozidlom. Musel byt na nas bozsky pohlad. Zrazu zaparkoval asi 200m od nas autobus plny turistov. Kea "zavetril" novy a uspech slubujuci zdroj. Otocil sa nam chrbtom a masiroval si to novym smerom. Samozrejme, ze i tito turisti boli k nemu stedri, ale nejako nezaposobili na nasho mileho papagaja, pretoze sa po chvilke vratil k nam. Postavil sa priamo pred predok auta a trikrat hlasito zaskriekal, ako by chcel povedat: "Haloo, tak uz som zasa naspat!" 


Ak sa raz dostanete na Novy Zeland, urcite navstivte Milford Sound. Mozno uz nestretnete nasho papagaja, ale tento kusok zeme stoji urcite za to. Vyznacuje sa najvacsim mnozstvom zrazok na svete, tj rocne tam naprsi dohromady asi 9m vody, takze prsi vlastne stale. A prsalo i nam. Povodne sme mali naplanovane, ze tuto cast zbehneme po vlastnych. Videli sme nadherne, fascinujuce fotky zo slnecnych dni, ktorych je tu naozaj velmi malo. Lenze podla predpovede pocasia malo prsat najblizsie tri dni (aj prsalo) a teploty sa pohybovali niekde nad nulou. A my sme nemali so sebou oblecenie na dlhe dni pochodu v dazdi a ludoprazdnej krajine pri nizkych teplotach. A tak sme to vzdali.
Kupili sme si aspon listky na plavbu lodou po zatoke medzi impozantnymi vrchmi. More bolo rozburene, lodou to hadzalo z jednej strany na druhu, vacsina cestujucich radsej sedela dolu v kajute a hrala karty. My sme radsej stali na palube (vzdy som oblubovala tie "najdivokejsie" kolotoce, takze mi asi morska nemoc na kratkych vyletoch nehrozi) a fotili tu nadheru. Neviem, co je v M. S. krajsie- zazit slnecne dni alebo burku. Slovami sa to snad asi ani neda opisat. Vsade sa z tych vysokanskych vrchov valili vodopady vody a vzduch nou bol presyteny. Pripominalo mi to lekarsku mapu ludskeho tela, na ktorej su vyznacene vsetky cievy a tepny do poslednej...tie vodopady tecuce po skalach. V  burke sa tazko fotilo, ale tu je aspon mensia ukazka:

. . .

 A aby som nezabudla: aby sme sa dostali ku zatoke, museli sme prejst tunelom -Homer tunel (vid foto). Strasidelnejsi tunel som  doposial nevidela. Pasovalo by mu skor pomenovanie "Horor-tunel". Bola to tmava cierna diera, nahanajuca strach a hrozu. Trvalo dlho, kym sa ho podarilo ako-tak vybudovat a vela ludi pritom prislo o zivot.
Pred navstevou MS nezabudnite auto natankovat na doraz, inak by to bol asi najdrahsi benzin na NZ!

www.redboats.co.nz
www.realjourneys.co.nz


Waitomo- dalsi z oblubenych turistickych cielov. Nachadzaju sa tu vapencove jaskyne, v ktorych ziju "Glühwürmchen" (nie su to vsak nase svatojanske musky, ako som nasla preklad v slovniku, su to "svatojanske" cerviky(?)) . Toto miesto sa povodne nenachadzalo v plane nasej cesty, ale kedze sme to casovo stihali, rozhodli sme sa ho navstivit. A neolutovali sme. Hned po prichode sme sa boli nahlasit na miestnu atrakciu- splavovanie jaskyne. Vacsinou je dobre sa prihlasit i 3 dni dopredu, pretoze je to vzdy pre velky zaujem vypredane. Organizuju sa tri druhy tur: zlanovanie so splavovanim jaskyne, splavovanie jaskyne a splavovanie clnmi. Povodne sme sa chceli zucastnit tury so zlanovanim, ale uz bola vypredana (tu sa ucastnici spustaju do jaskyne niekolko desiatok metrov po lane- na jeho konci skacu do vodya dalej pokracuju v splavovani).
Majitel kempingu nam pri registracii odporucil cestu lesom nad spominanymi jaskynami. Poradil nam, aby sme si ju presli ( a dobre zapamatali) najprv za denneho svetla a potom po zotmeni. Aj ten denny vylet bol nadherny a spoznali sme trasu, ktoru sme mali prejst s baterkami v noci. A zazitok bol jednoducho rozpravkovy! Vyrazili sme kratko pred zotmenim a az pocas uplnej tmy sme zrazu zistili, ze sme vo svetielkujucom lese! Tisicky tychto malych Glühwürmchen-potvoriek je tam prichytenych na skalach a stromoch.
9.11.´03 Rano sme museli skoro vstavat, pretoze sa nam usla hned prva vyprava do jaskyne. Budicek sme mali uz o 6:00, zobudili sme sa do nadherneho slnecneho dna. Na zakladni nas privitali nasi dvaja sprievodcovia: Ritchie a Benjamin. Najprv sme museli vyplnit formulare. Okrem nas bol pritomny jeden mlady par z Anglicka a tri Kanadanky: mama, ktora dostala tento vylet ako darcek k narodeninam od dcery a jej kamaratky.
Nasledoval proces obliekania neoprenoveho oblecenia, k tomu sme dostali ponozky, bundu, topanky a helmu s baterkou. Vsetko bolo mokre a studene. Brrr. Navyse som sa dopustila jednej neodpustitelnej chyby!!! Odisla som rychlo na WC a ked som sa vratila, vsetci uz boli obleceni. Aby som nezdrzovala, natiahla som si vsetko hlava-nehlava a samozrejme naopak. Ani si neviete predstavit, co je to za namahavu proceduru, vsetko znovu stiahnut!
Nase veci nam zamkli na zakladni. Vsetci spolocne sme drkotali zubami, skoro rano a  v mokrych veciach bolo predsa len este zima. Nasadli sme do dodavky, ktorou nas vyviezli k jaskyniam. Najprv sme dosli k malej riecke, pri ktorej boli na koloch nastoknute cierne gumene kolesa. Kazdy si musel jedno vybrat, a to na velkost vlastneho zadku (aby sme z kolesa nevypadli a zaroven cez neho neprepadli). Potom sme si museli vyskusat jednu "zostavu" na splavovanie, tj sadli sme si vsetci na zem do radu za sebou do pneumatik a nohy polozili na koleso, ktore bolo v rade pred nami. Dalej sme isli na mostik a z neho skakali chrbtom do vody a na koleso.
Benjamin a Ritchie nas vopred upozornili, ze tuto turu by nemal absolvovat nik, kto trpi klaustrofobiou. Nasledovala cesta hore kopcom k otvoru do jaskyne.  Hned za vstupom sme si posadali na skalu, kazdy sa musel predstavit a povedat nieco o sebe. Dozvedeli sme sa, ze voda v jaskyni ma 10°C.
Potom si kazdy musel lahnut na svoje koleso a preplavat uzkym tunelom. Nad hlavou sme mali asi iba 10 cm priestoru (takze naozaj nic moc pre kamaratku klaustrofobiu). Nasledoval skok do vody a do tmy. Museli sme sa pridrzat rad nasich dvoch sprievodcov, aby sme sa pri skakani neotlkli o steny ci skaly. Ciastocne sme isli po vlastnych, potom sme plavali v zostave. Svietili sme si baterkami na helmach, cast cesty sme splavovali v uplnej tme. Ritchie a Benjamin nam spestrovali cestu somarinkami, strasenim, strielanim. Na jednom mieste nam rozdali rybicky- cokoladove zele. "Ty mas rada rybu umytu, ze?"spytal sa jeden z nich a hned ju aj vyumyval v rieke. Pocas celej tejto cesty sme mali nadhernu kulisu na stenach jaskyne vsade okolo nas. Gluehwuermchen svietili ako hviezdy na oblohe. Na poslednom kuse cesty sa plavil kazdy sam a bez svetla. A musim dodat, ze v tych neoprenovych potapacskych oblekoch vobec nebola zima!
Po vychode z jaskyne sme mohli ist naspat peso, alebo v kolesach splavit riecku. Samozrejme, ze kazdy z nas ju splavil, i ked sme sa obcas nohami dotykali dna. Pri kolesach sme stretli jednu z nasledujucich skupin. V nej bolo minimalne 20 ucastnikov. Vsetci sme sa zhodli, ze skore ranne vstavanie sa vlastne oplatilo.
Na zakladni musel najprv kazdy namocit oblecenie do vody s dezinfekcnym prostriedkom. Neskor sme dostali obcerstvenie: polievku, toasty a nieco na vypitie.
Listok z tejto tury platil i do muzea a my sme si pozreli vramci jeho prehliadky i jeden zaujimavy dokument o "Gluehwuermchen".
www.waitomo.co.nz

Turangi -Tongariro Crossing
Snad jedna z najznamejsich tur na severnom ostrove. V podstate sa da absolvovat iba autobusom, kedze zaciatok a koniec trasy su od seba dost vzdialene a v turistickych sprievodcoch sa neodporuca nechat auto na hociktorom z tychto miest. Podla sprievodcu sme absolvovali tento vylet "mimo sezony", ked je este relativne prazdno na trase. Hmmm...1000 turistov pred nami, 1000 turistov za nami a autobusy dovazali stale dalsich... aj toto bolo nieco, co som este v zivote nezazila. Ale oplatilo sa. Absolvujete tu pocas jedneho dna vsetky mozne poveternostne podmienky, od -5°C v sopecnom kratri po +30°C v palmovom pralese na konci vyletu.
www.alpinescenictours.co.nz

Narodny park Abel Tasman
V pripade tohoto parku to bola pastva pre oci, laska na prvy pohlad a nasa prva zastavka na juznom ostrove. Hned ako sme dosli do kempingu priamo na pobrezi, naskytol sa nam rozpravkovy pohlad na krasnu piesocnu plaz, zapad slnka a tyrkysovo modre more.
www.doc.govt.nz
www.abeltasmannz.com







PRIBEHY Z MNICHOVA
Na internate byvala na izbe vedla mna Dani. Dostala stipendium pre zahranicnych studentov, a tak si v Mnichove robila doktorat z biologie. Bola to muslimka z Indonezie. Iba malokedy nemala na hlave satku a po internate vacsinou chodila v bielych (pravdepodobne narodnych) nohavicovych kostymoch.
Bola to ticha nenapadna osobka. Casto sme sa stretli pri vareni v kuchyni a rozpravali. Vtedy mala 33 rokov. Cely svoj cas venovala diplomovej praci, skoro rano odchadzala do labaku a vracala sa az navecer. Iba cez vikendy sa obcas stretavala so svojimi krajanmi niekde v Ingolstadte. Ten nekonecny stres sa casto odzrkadlil na jej zdravi.
Do buducnosti si priala predovsetkym stastnu rodinku, ale zrealizovat tento sen sa pri jej zivotnom style javilo viac nez otaznym.
Raz sme sa v kuchyni stretli s Yvonne. Bola to Polka a byvala hned vedla Dani z opacnej strany. "Uz si to pocula? Dani sa cez vikend vydala!", Yvonne rada vtipkovala, a tak som si myslela, ze si zo mna striela. Vlastne som jej to neverila, pokym mi to Dani sama nepotvrdila.
Cez sobotu a nedelu sa zasa raz vybrala na stretnutie s krajanmi. V mesite pred modlitbami k nej pristupil ich imam (=knaz) s odkazom od jedneho z tychto krajanov. Vsimol si Dani uz pred casom, zapacila sa mu a chcel vediet, ci sa  zan vyda. Dani si ho zevraj tiez parkrat vsimla, a kedze jej bol sympaticky, privolila. A na internat sa nam Dani vratila vydata.
Ked som sa jej potom pytala, co o svojom manzelovi vlastne vie, co robi, odkial je, povedala: " V jeho preukaze som si vsimla, ze je odo mna mladsi"... Halt "iny kraj, iny mrav"... ale na druhej strane, tak stastnu som Dani nikdy predtym nevidela. Bolo na nej vidno, ze je zalubena az po usi. Dufajme, ze jej to zostalo az dodnes!

Ujo Li-n.
Pocas mojho studia v Mnichove som si privyrabala aj obcasnym opatrovanim starsich ludi. Jednym z nich bol "ujo L." Dostala som sa k nemu uplnou nahodou cez inzerat. Bol to Zid, ktory svoje detstvo a mlade roky prezil na Slovensku, po vojne sa prestahoval do Izraelu a nakoniec do Nemecka, takze sme spolu komunikovali v slovencine, co ho velmi tesilo. V tom case mal 83 rokov, bol velmi inteligentny, scitany, vitalny a srsal nekonecnym humorom. Kedze jeho rodina bola bohata, vlastnili textilnu fabriku, syn mu zabezpecil 24-hodinovu opateru sedemkrat do tyzdna.
Okrem mna ho opatrovali 2 Cesky, jedna Nemka a Juhoslovanka. Ja som mala vacsinou poobedne sluzby alebo vikendy, iba v pripade potreby som zaskocila na nocnu.
Mna a Petru nazyval "dusickami".
"Dusicka, co si date, na co mate chut?",bola jeho oblubena otazka, kedze velmi rad jedol a to stale dookola a vzdy chcel, aby kazdy jedol s nim.
"Nic, ujo L. Teraz nemam na nic chut."
"Nic, dusicka? Naozaj? Tak to ste u mna vzdy vitanym hostom! Takych mame my Zidia najradsej!"

Raz zaspal a ked sa prebudil, hovori mi: "Dusicka, ja chcem ist domov. Pojdeme domov?"
"Ale ujo L., ved vy ste doma!"
"Nie, dusicka, ja chcem ist domov... na Slovensko!"


Svajciari
Svajciari su "kludasi", nic ich nerozhadze, nikam sa ne-po-na-hla-ju, takze si ani predstavit neviem, ako zvladli vyrobu najkvalitnejsich hodiniek na svete.... Tie su totizto presne!
Ked byvala kolegyna nastupila na svoje veduce miesto v nasej svajciarskej pobocke, podelila sa s nami o svoju prvu skusenost.
Dovolal sa k nej jeden zakaznik a pytal sa, kedy dostane konecne odpoved na svoju objednavku.
"Moze konecne niekto tuto pohladavku vybavit?", spytala sa na oddeleni.
"Vsak ked to cakalo 2 roky, tak to este moze trochu pockat!", znela odpoved jej svajciarskeho kolegu. A nebola myslena ako vtip...